Nikdy sa u nás nevyrábali kvalitnejšie potraviny
- Podrobnosti
- Uverejnené štvrtok, 21. máj 2015
Konštatuje v exkluzívnom rozhovore pre odborný portál RETAIL magazin.sk Ing. Jarmila Halgašová, riaditeľka Potravinárskej komory Slovenska.
Ako sa vyvíja svetová produkcia potravín? Aká je situácia na Slovensku?
J.H.: Svetová produkcia potravín každoročne rastie. Rovnako rastie produkcia potravín v rámci Európskej únie (EÚ). Potravinárstvo EÚ je v rámci priemyselnej výroby rozhodujúcim odvetvím, ktoré z hľadiska obratu dosahuje cca 960,8 mldeur, čo v rámci EÚ znamená 16 % podiel na priemyselnej produkcii a 14,6 % podiel na zamestnanosti. Napriek tomu stráca svoju konkurencieschopnosť, voči tretím krajinám ako sú Brazília, USA, Argentína, Čína a iné. Ak zohľadníme politiku podpory poľnohospodárstva a potravinárstva napríklad v USA s ohľadom na neporovnateľne vyššiu mieru dotácií, kde je navyše podporované hlavne extenzívne poľnohospodárstvo, pre EÚ je nepredstaviteľné a takmer nemožné konkurovať pri súčasne nastavenej politike podpory najmä malých a stredných fariem, ako aj pri podpore spracúvania poľnohospodárskych produktoch na farmách. Produkcia vysoko kvalitných potravín či uvádzanie inovovaných potravín už nie je pre EÚ postačujúcim konkurencieschopným východiskom. Produkcii tretích krajín jednoducho nie je možné konkurovať hlavne z cenového hľadiska.
Svetová produkcia potravín rastie, no na vzostupe je aj plytvanie s potravinami. Ako vnímate túto skutočnosť?
J.H.: Plytvanie s potravinami je mimoriadne vážny problém. Netýka sa len Slovenska, nielen Európy, ale celého sveta. Európska komisia vzhľadom na alarmujúcu situáciu dokonca iniciovala vypracovanie rozsiahlej odbornej štúdie, ktorá bola následne predložená s konkrétnymi zisteniami poslancom Európskemu parlamentu. Štúdia bola realizovaná v roku 2010 ešte v rámci 27 členských štátov EÚ. Krajiny EÚ ročne vyhodia potraviny v celkovej hodnote približne 189 mil. eur, čo je asi 180 kg na obyvateľa a rok. Štúdia sa opierala o informácie z Eurostatu, takže zistenia sú relevantné a nespochybniteľné. V Slovenskej republike by sa malo ročne vyhodiť približne 600 tisíc ton potravín. V rámci sveta sa vyhodia ročne približne 2 miliardy ton potravín. Odhaduje sa, že z tejto ročnej produkcie potravín skončí v „odpadkovom koši" približne 30-50%. K najväčšiemu plytvaniu s potravinami dochádza v domácnostiach, a to až 43 %. Následne v rámci sektora cateringu a spoločného stravovania (14 %), spracovateľského priemyslu (39 %) a v maloobchodných prevádzkach (4%). Podiel maloobchodu je síce najnižší, no ak sa prepočíta celkovým množstvom vyhodených potravín, je to stále obrovské číslo. Zaujímavé je, že v rámci menej rozvinutých krajín EÚ, ako je napríklad Portugalsko, dochádza k plytvaniu s potravinami najčastejšie počas ich spracovania. Naopak, vo vyspelejších krajinách (Nemecko, Francúzsko a iné ) sa najviac plytvá v poslednom článku reťazca, v domácnostiach.
Čo je dôvodom prudkého nárastu plytvania s potravinami na našom trhu?
J.H.: Množstvo vyhodených potravín v domácnostiach, a to aj na Slovensku, súvisí s absenciou spotrebiteľského vzdelávania. Obyvateľstvo má nedostatočné vedomosti o efektívnom využívaní potravín v domácnostiach, nehovoriac o tom, že sa nevie dobre orientovať ani v informáciách, ktoré výrobcovia uvádzajú na obaloch. Najzávažnejšia je skutočnosť, že mnohí spotrebitelia nevedia rozlíšiť označenia „Spotrebujte do.." a „Dátum minimálnej trvanlivosti". Usilujeme sa preto aj v tejto oblasti vykonať nápravu. Prostredníctvom edukačných kampaní, dva krát ročne spotrebiteľov v týchto otázkach vzdelávame. V rámci tejto aktivity im napríklad zdôrazňujeme, že označenie „Spotrebujte do..." sa vzťahuje na potraviny podliehajúce rýchlej skaze z mikrobiologického hľadiska. Upozorňujeme, že konzumácia týchto potravín po uvedenom dátume môže vážne ohroziť zdravie spotrebiteľa. Pri označení „Dátum minimálnej trvanlivosti (DMT)" je to úplne odlišné. V tomto prípade ide o najmä kvalitu potraviny, nie o bezprostredné ohrozenie zdravia alebo života. Snažíme sa ľuďom poradiť ako využívať potraviny po uplynutí DMT, ako zužitkovať rôzne potravinové zvyšky čo robiť, ak si kúpili väčšie množstvo potravín a nedokážu ich z rôznych dôvodov skonzumovať. Kampaňou s názvom „Ani omrvinka nazmar" chceme naučiť spotrebiteľov správne posudzovať potraviny senzoricky, teda zrakom, čuchom aj chuťou. Našim cieľom je zamedziť vyhadzovaniu potravín bez predchádzajúceho dôkladného posúdenia a ich ďalšie prípadné využitie.
O akútnej potrebe intenzívneho spotrebiteľského vzdelávania sa u nás hovorí už niekoľko rokov, no stále ide skôr o absentujúcu záležitosť...
J.H.: Je toho už skutočne veľa zameškaného. Začiatkom 90-tych rokov, po zmene systému a po hektickom štarte trhového prostredia sa opomenuli niektoré principiálne zásady. Je to aj vzdelávanie spotrebiteľa a komunikácia s ním. V rámci vzdelávania spotrebiteľa absentuje aj vzdelávanie o potravinách, výžive, kultúre stravovania a o zdravom životnom štýle, pretože tieto témy úzko súvisia. Rovnako chýba vzdelávanie detí v tejto oblasti. Po absolvovaní základnej školskej dochádzky sú v prevažnej miere negramotní v oblasti potravín, zručností, zdravého životného štýlu alebo aj v oblasti spotrebiteľského správania. Ak sa komunikácia so spotrebiteľom o potravinách a ich využití zlepší a zintenzívni, potom sa istotne zníži aj množstvo potravinového odpadu. Plytvanie s potravinami treba podľa môjho názoru riešiť hlavne na úrovni spotrebiteľa. Tých treba naučiť nakupovať rozumne, nie impulzívne, ale plánovane.
Existujú konkrétne kroky ako plytvanie potravinami aspoň čiastočne obmedziť na úrovni celej EÚ ?
J.H.: Plytvanie potravinami má na Slovensku rastúcu tendenciu, ale inak to nie je ani inde v Európe. EK si tento trend uvedomuje a preto si predsavzala ho zastaviť a zvrátiť. Jedným z ambicióznych cieľov je zníženie množstva vyhodených potravín do roku 2020 až o 50%. V tejto súvislosti boli spustené viaceré kampane, EK vyzýva členské štáty aby sa do kampaní aktívne zapojili. Bolo by dobré, ak by sa zapojilo aj Slovensko. Som presvedčená, že všetky tieto aktivity, či už lokálne, alebo na úrovni EÚ môžu byť veľmi nápomocné znižovať množstvo vyhodených potravín. Je to nielen neetické, ale je to tiež plytvanie energiami, vodou, ostanými zdrojmi a surovinami, plytvanie ľudskou prácou. Nemali by sme opomenúť aj zbytočné znečisťovanie životného prostredia.
Viaceré európske krajiny majú povolený predaj potravín po dátume minimálnej trvanlivosti. Je to jedna z ciest ako množstvo vyhodených potravín znižovať. U nás to možné nie je...
J.H.: Väčšina členských štátov EÚ skutočne povoľujú predaj potravín aj po uplynutí DMT, prípadne využitie v oblasti charity, pre sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva. Je to jedna z ciest aj pre Slovensko. V súčasnosti vláda SR schválila v rámci novely zákona o dani z príjmov možnosť darované potraviny zaradiť medzi daňovo uznateľný výdavok. Vláda SR tak vyšla v ústrety požiadavke podnikateľského prostredia a najmä v sektore obchodu, pretože ten môže potraviny krátko pred ukončením či už DS alebo DMT darovať na ďalšie využite. Predaj potravín po uplynutí DMT zatiaľ naša legislatíva neumožňuje. Jedným z mnohých odôvodnení prečo do tohto vláda nechce vstúpiť, sú obavy zo zneužívania. Nemyslím si však, že by dochádzalo zo strany obchodníkov k zneužívaniu. V záujme obchodníkov je v prvom rade predávať potraviny ešte pred uplynutím DS alebo pred uplynutím DMT za plnú cenu. Potraviny po DMT by totiž boli celkom určite predávané vo výraznej zľave.
Je u nás možné darovanie potravín po DMT? Je prípadne možné ich využiť inými spôsobmi?
J.H.: Darovanie potravín po DMT na Slovensku takisto možné nie je. Potraviny po uplynutí či už DS alebo po uplynutí DMT sa musia zlikvidovať ako odpad. O spôsobe likvidácie musí byť vystavený doklad. Novela zákona o dani z príjmu však do určitej miery problém vyriešila. Je na obchodníkoch, aby si upravili podmienky tak, aby bolo možné potraviny krátko pred skončením DS alebo DMT darovať na charitatívne účely. O povolení predaja alebo iného využitia potravín po uplynutí DMT je zrejme potrebné diskutovať a hľadať riešenia dlhodobejšie.Ak potraviny boli správne skladované a majú neporušený obal, tak aj po DMT majú zachované všetky svoje kvalitatívne parametre. Hoci je potrebné si uvedomiť, že niektoré senzorické vlastnosti už môžu byť zmenené, ako napríklad vôňa. Je to ale prirodzený výsledok procesu starnutia výrobku, ktorý sa začína už okamihom vyrobenia potraviny. To, že si potravina zachová svoje kvalitatívne parametre aj po DMT garantuje výrobca. Veľakrát sa argumentuje tým, že DMT sa naťahuje pretože obchodníci požadujú dlhšiu trvanlivosť výrobkov, či už kvôli logistike alebo samotnému predaju.
Faktom je, že nikdy sa nevyrábali kvalitnejšie potraviny ako v súčasnosti. Technologické zariadenia sú modernejšie a dokonalejšie, výrobný proces sa za posledné roky výrazne zmenil a zefektívnil. Aj keď si potravinári určia DMT, vždy je rezerva počas ktorej má daná potravina zachované všetky svoje kvalitatívne parametre, teda je konzumovateľná. Využitie týchto potravín je preto stále možné. Zodpovednosť je na výrobcovi a najmä na obchodníkovi pretože ten najlepšie vie, ako bola daná potravina skladovaná a či nemá poškodený obal. V rámci komunikácie samozrejme vedia potravinári potvrdiť a zdokladovať či konkrétna potravina je pri správnom skladovaní a neporušenosti obalu použiteľná aj po DMT. Každý výrobca si navyše uchováva tzv. kontra vzorku a túto skladuje počas celej doby minimálnej trvanlivosti. Čiže ak sa obchodník bude zaujímať o konkrétne výrobky a ich ďalšiu použiteľnosť, výrobca si vie vzorku nájsť a aj u seba skontrolovať.
Diskutovanou problematikou je aj vysoká DPH na potraviny. Čo by prinieslo jej zníženie?
J.H.: Potravinárska komora Slovenska dlhodobo žiada zníženie DPH na potraviny na štandardnú úroveň väčšiny členských štátov. Rozumiem, že z krátkodobého hľadiska bude negatívny dopad na štátny rozpočet. Z dlhodobého hľadiska je však možné očakávať pozitívny dopad z dôvodu, že znížené spotrebiteľské ceny potravín na Slovensku odradia nielen spotrebiteľov od cezhraničných nákupov ale aj zariadenia verejného stravovania budú prednostne nakupovať suroviny na Slovensku. Možno by bolo vhodné pre zníženie DPH vybrať niektoré kategórie potravín a po vyhodnotení dopadov upraviť DPH na všetky potraviny bez rozdielu. Samozrejme, podmienkou úspešnosti je férový prístup obchodníkov, ktorí sa prijali memorandum pri zavádzaní jednotnej európskej meny, že nebudú zneužívať zmenu meny a nebudú zvyšovať neopodstatnene ceny tovarov a služieb. Možno by bolo dobré, ak by sa aj teraz v memorande zaviazali k obdobnému záväzku. Tak, ako bolo kontrolované dodržiavanie memoranda pri zavádzaní Eura, tak aj pri znížení DPH by sa dodržiavanie záväzku mohlo kontrolovať napríklad v rámci Cenovej rady zriadenej pri Ministerstve pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR.
Ako môže plytvanie s potravinami znížiť obchodník?
J.H.: Predovšetkým správnym nastavením logistiky, efektívnejším objednávaním tovaru a riadením skladových zásob. Obchodník najlepšie vie odhadnúť koľko tovaru asi predá a koľko si môže dovoliť danom časovom období naskladniť. Keď aj objedná viac tovaru, musí vedieť nastaviť správnu cenovú politiku. Ak eviduje, že trvanlivosť výrobku končí, je nevyhnutné znížiť jeho cenu, zaradiť ho do cenovej akcie. Je zrejmé, že v záujem každého obchodníka je mať plné pulty, napokon je to aj určitý psychologický efekt, pretože spotrebiteľa skôr prilákajú predajne s plnými ako s prázdnymi pultami. Lenže treba vedieť s tovarom aj správne zaobchádzať. Týka sa to hlavne vystavenia, kedy treba tovary pred uplynutím DMT posunúť do popredia, skrátka pracovať s nimi. Dnes, v rámci sofistikovaných evidenčných systémov už nie je problém tieto výrobky na predajnej ploche identifikovať a odsledovať.
Ktoré potraviny, sú pokiaľ ide o plytvanie, najviac frekventované? Môžete zhodnotiť, v ktorom regióne Slovenska sa potravinami plytvá najviac?
J.H.: Je to predovšetkým ovocie a zelenina, pekárenské výrobky, mliečne výrobky, ale aj iné potravinárske kategórie. Väčšinou ide o produkty s krátkou DMT. Regionálne nie je možné plytvanie zhodnotiť, veľakrát záleží od daného obchodníka. Niekde ten istý výrobok zostane až do DMT, inde sa predá pár hodín po vyložení. Čiže je to individuálne, veľa záleží na danej predajni. Pokiaľ ide o spotrebiteľa, najviac sa u nás s potravinami plytvá v domácnostiach a v rámci väčších mestských aglomerácií. V menších obciach sa plytvá menej, prirodzene to však súvisí s kúpyschopnosťou. Nepodľahli sme našťastie trendu týždenných a dvojtýždenných nákupov, ktoré sú ideálnym predpokladom plytvania. Mnohí spotrebitelia prichádzajú do predajní so zoznamami tovarov, ktoré potrebujú kúpiť, čo je zasa najlepšia cesta ako nekupovať zbytočne veľa potravín a následne ich nevyhadzovať. Najhoršia situácia je pred sviatkami pretože ľudia jednoducho nevedia odhadnúť množstvo potravín, ktoré sú schopní skonzumovať, nakupujú pocitovo a skutočne vo veľkých množstvách. Tu potom často neplatí ani spomínaný rozdiel medzi väčšími mestami a vidiekom. Ideálny je stav, kedy ľudia nakupujú menej často, menej položiek, ale do svojej obľúbenej predajne sa vracajú častejšie.
Potraviny po DMT sa na Slovensku automaticky stávajú odpadom a sú určené na okamžitú likvidáciu. To je predsa takisto nemalá finančná položka. Kto ju znáša?
J.H.: Samozrejme, ide o náklady, ktoré má obchod navyše. Prirodzene sa to premieta aj do konečných cien potravín. Aj z tohto dôvodu by malo byť v záujme obchodníka, aby k plytvaniu potravín nedochádzalo vôbec.
Na plytvaní s potravinami má výrazný podieľa aj spracovateľský priemysel...
J.H.: Aj na tomto stupni treba neustále hľadať možnosti, ako znižovať plytvanie s potravinami. Niekedy sú dôvody prečo k plytvaniu na tomto stupni dochádza absurdné. Nemá napríklad zmysel stanovovať rôzne kvalitatívne normy vypovedajúce o tom, aké tvary a rozmery musí mať ovocie či zelenina. To, čo nevyhovuje sa následne vyhadzuje. Sú to pritom stále použiteľné produkty, konzumovateľné a zdravotne neškodné.
Potraviny v súčasnosti nakupujú spotrebitelia prostredníctvom rôznych predajných miest. S blížiacou sa sezónou sa popri cestách objavujú aj ambulantní predajcovia uplatňujúci veľakrát aj nekalé praktiky....
J.H.: Predaj potravín popri cestách je na Slovensku zakázaný, no každý vie, že tento zákaz sa veľmi nerešpektuje. Bežne sa popri cestách, najmä v okolí väčších miest predáva ovocie, zelenina, orechy, med, dokonca mlieko či mäso. Ak by však nebol záujem zo strany spotrebiteľov, tak by tento typ „obchodu" nefungoval. Je otázne či si riziko takéhoto nákupu spotrebiteľ dostatočne uvedomuje. Či si je vedomý akú „kvalitu" si s pocitom výhodnej kúpy odnáša domov. Pozitívne vnímam, že v poslednom období poklesol záujem ambulantných predajcov z Poľska o slovenský trh. Je to aj v dôsledku systematických a intenzívnejších kontrol zo strany Štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Tie sa už uskutočňujú aj v mimopracovnom čase. To isté platí aj o predaji ovocia a zeleniny počas mrazivých zimných dní. Málokedy si spotrebiteľ uvedomuje, že mrazom sa kvalitatívne vlastnosti týchto produktov narušia, zmenia a stávajú sa niekedy aj nekonzumovateľné. Opäť tu je intenzívny záujem zákazníkov, keďže väčšinou je lákadlom výhodnejšia cena.
Je cena stále najviac rozhodujúcim faktorom pri kúpe potravín? Do akej miery je v rozhodovacom procese dôležitá kvalita?
J.H.: Slováci nakupujú veľakrát živelne, nepremyslene, neprihliadajú na kvalitu, niekedy dokonca ani na cenu. V Nemecku, keď sa celoplošne zvýšili spotrebiteľské ceny masla, ľudia ho v regáloch ignorovali a nekupovali ho. Na Slovensku spotrebiteľ na ceny nereaguje takýmto citlivým spôsobom. Po všetkých potravinových kauzách, ktoré sa dotkli slovenského trhu sme však na potraviny citlivejší. Viac nám záleží na kvalite, všímame si pôvod, zloženie... Tak to aspoň tvrdia posledné prieskumy. Nechceme si pamätať zlé, rýchlo zabúdame a postupne ako utícha posledný potravinový škandál strácame ostražitosť... A tu sa opäť dostávame k nevyhnutnej potrebe vzdelávať spotrebiteľa. Ten síce nemá problém prečítať si informácie uvedené na obale, no nie vždy všetkému rozumie tak, ako by mal. Teraz tu má ďalšie. Koncom minulého roka (13.12.2014) vstúpilo do platnosti nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1169/2011 o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom. Skončilo sa tak prechodné trojročné obdobie. Výrobcovia musia od tohto termínu povinne označovať svoje produkty v súlade s novými pravidlami. Nariadenie určuje výrobcom potravín uvádzať v označení potravín množstvo nových informácií, určuje minimálnu veľkosť písma 1,2 mm a a rozširuje povinnosti aj v súvislosti s uvádzaním krajiny pôvodu potraviny. Krajina pôvodu mäsa sa však povinne uvádza na obaloch až od apríla t.r.. Toto nariadenie ukladá Komisii posúdiť zavedenie aj ďalších povinností. Uvádzať by sa mala aj krajina pôvodu mäsa ako zložky. To isté platí aj o mlieku, mlieku ako zložky a v prípade hlavnej zložky.
Bude mať toto dodatočné označenie opodstatnenie u spotrebiteľov?
J.H.: Pokiaľ ide konkrétne o mäso, spotrebiteľov tato informácia zaujíma. Lenže nie sú ochotní dostať ju za cenu toho, že si za ňu priplatia. Povinnosť sa týka mäsa čerstvého, chladeného aj mrazeného, týka sa všetkých druhov mias, aj mäsa mletého. Ak sa zavedie povinnosť uvádzať krajinu pôvodu mäsa ako zložky, náklady výrobcom stúpnu o približne 15-50%. To nie je málo. Je to na zváženie a diskusiu...Od konca roka musia mať potravinári nové obaly a teraz by im mali pribudnúť ďalšie dodatočné povinnosti. Na to nadviaže ďalšia potreba meniť obaly a opäť vyššie náklady.
Ako takéto nesystematické legislatívne zmeny vnímajú potravinári?
J.H.: Určite povinnosti, ktoré vznikli v súlade s novým nariadením sme prijali pozitívne. Teší nás, že sme našli kompromisne riešenia. Zmena sa týkala napríklad aj veľkosti písma. Zo začiatku sa navrhovalo troj- milimetrové písmo. Z nášho pohľadu to ale bolo nereálne. Dodatočné povinnosti sú vždy pre nás veľkou administratívnou a finančnou záťažou. Nehovoriac o tom, že pre mnohé malé a stredné podniky to bude až likvidačné. Potrebné budú etikety a ďalšie záležitosti. Všetko to sú obrovské náklady, ktoré prirodzene spotrebiteľ nebude chcieť znášať v cenách výrobkov.
Druhá vec je tá, či spotrebiteľa skutočne krajina pôvodu potravín zaujíma a najmä krajina pôvodu zložky potraviny....
J.H.: Či je to tak a prieskumy odhaľujú realitu je otázne. Podľa štúdií vykonaných EK spotrebiteľa krajina pôvodu zaujíma do miery, ak si nebude musieť za túto informáciu priplatiť. V opačnom prípade netrvá na jej uvádzaní v označení potraviny. Povinnosť uvádzať krajinu pôvodu prinesie nejednu komplikáciu. Zoberte si príklad. Na Slovensku vyrobíme džem, na ktorého obal budeme chcieť uviesť, že krajinou jeho pôvodu je Slovensko. My však jahody dovezieme zo susedného Maďarska pretože tu nenájdeme pestovateľa, ktorý by nás zásobil požadovaným množstvom. Logicky budeme musieť vyrobiť etikety kde uvedieme, že krajinou pôvodu jahôd je Maďarsko. Myslím si, že toto spotrebiteľa zaujímať určite nebude. Podotýkam, že kvalitatívne parametre vstupnej suroviny sú všade rovnaké. Výrobca musí dodržať predpísané normy, skontrolovať vstupnú surovinu a zároveň sa postarať o uvedenie toho, že vstupná surovina pochádza z inej krajiny. Z môjho pohľadu ide o loby veľkých členských štátov EÚ, predovšetkým Francúzska, Nemecka, ale aj Španielska kde sú obrovské výmery poľnohospodárskych plôch a získanými surovinami dokážu zásobiť aj menšie krajiny EÚ. Takáto povinnosť určite nie je vhodná pre Slovensko.
Ako je to s tradičnými potravinami? Zavážia v povedomí rozhodujúceho spotrebiteľa aj rôzne známky kvality?
J.H.: Ak myslite politiku kvality, výrobky, potraviny, nesúce chránené zemepisne označenie, chránené označenie pôvodu a zaručená špecialita, Slovensko je v tomto smere skôr konzervatívne. Ani výrobcovia sa priveľmi do týchto označení nepúšťajú čo je samozrejme škoda. S týmito označeniami pritom súvisia aj rôzne podporne mechanizmy, teda dotácie, ktoré by menšiemu producentovi pomohli. Skutočnosť je taká, že oveľa viac ako Slováci si tieto výrobky všímajú zahraničí spotrebitelia. Tí doslova po takýchto potravinách bažia. Aktuálne je zaregistrovaných 17 výrobkov. Ich počet rastie. Stále je však týchto výrobkov ak porovnáme napríklad so susedným Českom Rakúskom, či vzdialenejším Francúzskom veľmi málo. Najmä v Česku je snaha označovať a zviditeľňovať výnimočné produkty silná. Naši výrobcovia sú v tomto konzervatívnejší, skôr kladú dôležitosť na registrácie ochranných známok. Nie je tu ani záujem koncentrovať sa do špecifických združení ako je to bežné vo svete. Takto pôsobia, hlavne v starých členských štátoch EÚ rôzne špecifické združenia, vytvárajú si jednotné normy a registrujú výrobky. Na Slovensku sa vyrába celá škála zaujímavých potravinových špecialít, ktoré by mohli byť registrované. Ochrana je však vždy založená na tom, že menší výrobcovia v združení urobia návrh a ten sa dostane cez ministerstvo až do Bruselu. U nás sa menší výrobcovia nevedia v tomto smere dohodnúť a skoordinovať, tým pádom to u nás stagnuje tak, ako by mohlo. Rozhodne však máme obrovské rezervy.
Biopotraviny, fair trade, aktuálne raw potraviny...Neustále niečo nové. Stíha sa spotrebiteľ v tomto orientovať?
J.H.: Málo spracované, teda raw potraviny sú teraz obrovským hitom. Biopotraviny majú ako sa zdá, najväčšiu slávu za sebou. Vo všeobecnosti patria k cenovo náročnejším a to možno potvrdiť aj o potravinách fair trade. V tomto prípade by zasa pomohlo väčšie odhodlanie Slovákov pomáhať, čím sa môže pochváliť Veľká Británia alebo škandinávske krajiny. Tu sa týmto potravinám darí. .Biopotraviny sú na tom ešte celkom dobre, pretože si našli svojich spotrebiteľov, majú svoje predajne, alebo aspoň vyhradené regály. Skutočnosť je ale taká, že veľa spotrebiteľov zváži či si tieto potraviny kúpi. Neexistuje totiž vedecká štúdia, ktorá by potvrdila pozitívny účinok ich konzumácie na ľudský organizmus. Je to skôr trendová. imidžová záležitosť, podpora domácej poľnohospodárskej produkcie, zachovania tradičných spôsobov pestovania poľnohospodárskych plodín, či chovu poľnohospodárskych zvierat. Aj v tejto oblasti by bolo vhodné vzdelávať spotrebiteľa. Fair trade sú osobitnou kapitolou, ale niektorými nadnárodnými obchodníkmi ide o intenzívne podporovanú záležitosť. Verím, že aj tieto potraviny sa raz dostanú do úrovne, kedy budú mať u spotrebiteľov vyššiu váhu.
Daniel Košťál
Foto: archív J. Halgašovej