Koľko je v obaloch na Slovensku free-riderov?

Podrobnosti

Uverejnené piatok, 22. november 2024

Free-riding je jav, ku ktorému dochádza, keď jeden subjekt (alebo jednotlivec) získava prospech z činnosti a úsilia iných bez toho, aby za to platil alebo sa podieľal na nákladoch.

Ako dlhodobý problém sa to javí byť aj v oblasti rozšírenej zodpovednosti výrobcov za obaly a neobalové výrobky. Každý výrobca by totiž mal odvádzať recyklačný poplatok organizácii zodpovednosti výrobcov (OZV) a tieto organizácie majú následne povinnosť zabezpečiť zber, triedenie a recykláciu odpadu. Ak sa na chode systému nepodieľajú všetci výrobcovia, vyvoláva to postupne pochybnosti aj na strane výrobcov, ktorí do systému prispievajú. Takýto systém je pre nich vždy nespravodlivý.

Problémom free-ridingu pri plastových obaloch sa venovala začiatkom tohto roka Slovenská agentúra životného prostredia. Podiel takýchto spoločností bol podľa publikovanej štúdie odhadnutý v priemere na úrovni 13 %. To znamená, že približne každá siedma spoločnosť, ktorá uvádza na trh výrobky v plastových obaloch, si neplní svoje povinnosti, nevykazuje svoje údaje organizácii zodpovednosti výrobcov ani orgánu verejnej moci, ani inak nepreberá finančnú zodpovednosť alebo finančnú a organizačnú zodpovednosť za nakladanie s odpadom z plastových obalov. Z pohľadu objemov ide o viac ako 15 000 ton plastových obalov, ktorých vytriedenie a recykláciu musí zaplatiť niekto iný.

Okrem klasického free-ridingu sú však stálym problémom aj nesystémové výnimky pre rôzne subjekty. Sú to napríklad výrobcovia kníh, všetky štátne a verejné inštitúcie a výrobcovia, ktorí uvedú na trh menej ako 100 kg obalov a neobalových výrobkov. Aj ich odpad napokon skončí v nádobách na triedený zber a je potrebné ho dotriediť a recyklovať. A kým v systéme nebudú zapojení naozaj všetci výrobcovia, vrátane tých, ktorí sa „legálne“ zapojiť nemusia, náklady na triedenie a recykláciu aj takéhoto odpadu musia uhrádzať práve registrovaní výrobcovia.

Ako situáciu vyriešiť? Treba sa inšpirovať tam, kde to funguje dobre. Prvým krokom by malo byť zrušenie „legálnych“ výnimiek. V mnohých krajinách je povinnosť uvádzať registračné číslo výrobcu, napríklad na faktúrach, a výrobcovia sa tak kontrolujú vzájomne. Častokrát si totiž výrobcovia neuvedomujú, že ak ich konkurent recyklačné poplatky neplatí, prináša mu to výhodu na trhu. Ako keby neplatil povinné odvody alebo DPH. Vzájomná kontrola v systéme je zrejme najefektívnejšia.

Pozornosť by mala byť venovaná aj zlepšeniu osvety. Mnoho podnikateľov pri zakladaní firmy nemá informácie o všetkých povinnostiach, ktoré sa ich týkajú, a povinnosti v rámci rozšírenej zodpovednosti výrobcov sú často niekde až na konci zoznamu toho, čo všetko musí podnikateľ na začiatku zariadiť. Rovnako dôležité je, aby tak, ako pri každej regulácii, aj tu dobre fungovalo vymáhanie plnenia povinností. Vnímam, že kontrol je v tejto oblasti málo, pričom sa často zameriavajú na firmy, ktoré majú s OZV zmluvy, a v oveľa menšej miere cielia na neregistrovaných výrobcov.

Základnou motiváciou k zmene však rozhodne musí byť uvedomenie si zodpovednosti. Zodpovednosti výrobcov za to, že ich výrobok bude po skončení životnosti riadne vytriedený a recyklovaný.

Triedený zber obalov - Inšpirujme sa tam kde to funguje

Podrobnosti

Uverejnené utorok, 06. september 2022

Máme za sebou malý obalársky koniec roka. 20. august bol totiž posledný deň, kedy museli výrobcovia odoslať výpoveď svojej organizácii zodpovednosti výrobcov (OZV) v prípade, že sa rozhodli prejsť do inej. Tento rok opäť ukázal, ako to dopadne, keď sa regulovaný trh nereguluje. Nasledovať budú výpovede samosprávam a zberovým spoločnostiam zo strany OZV. Rokovania o cenách za zber a zhodnotenie. A niekoľko kôl losovania samospráv s cieľom nájsť im OZV. Každoročný nestabilný a nepredvídateľný kolotoč.

Ale o tom písať nechcem. Skôr sa chcem zamerať na to, ako by sme sa tomuto problému mohli do budúcna vyhnúť. Som zástancom toho, že všetko už bolo vymyslené a je potrebné sa inšpirovať v krajinách, v ktorých systém funguje. Je skutočne na zamyslenie prečo v žiadnej inej krajine nemajú problém s každoročnými presunmi samospráv medzi OZV. Prvým krokom by mala byť stabilizácia systému na úrovni zberu, t.j. na úrovni samospráv. Na to existuje jednoduchý recept v podobe princípu tzv. zdieľanej infraštruktúry. Na tomto princípe fungujú, viac či menej, všetky krajiny, v ktorých pôsobí viac konkurenčných OZV.

Ruka v ruke s tým by malo dôjsť k zrušeniu všetkých výnimiek z platby recyklačných poplatkov. V súčasnosti ich nemusí platiť napr. štátna správa alebo výrobcovia kníh. Na Slovensku platí tzv. full cost system, t.j. výrobcovia hradia všetky náklady na triedený zber. Systém bude spravodlivý iba vtedy ak sa do neho zapoja všetky subjekty, ktorých odpad v triedenom zbere končí. Inak stále niekto na niekoho dopláca.

To platí aj v prípade krížového financovania. To je možné jednak z dôvodu prerozdeľovania samospráv podľa počtu obyvateľov, ale najmä preto, že stále nemáme nastavený funkčný systém ekomodulácie. Tá by mala viesť k znevýhodneniu ťažko recyklovateľných materiálov a zároveň zabezpečí zdroje na nakladanie s odpadom, ktorý sa ťažko recykluje.

A nakoniec možno to najdôležitejšie. V úvode som písal, že najhorší je regulovaný trh, ktorý sa nereguluje. Výrobcovia majú priamu a neprenositeľnú zodpovednosť za plnenie limitov recyklácie a zhodnotenia. Napriek tomu je množstvo výrobcov, ktorí v systéme nie sú a chýbajúce prostriedky následne doplácajú iní výrobcovia. Práve ich kontrolou je potrebné začať. A pokračovať pravidelnými kontrolami OZV, ktoré sú na svoju činnosť autorizované Ministerstvom životného prostredia SR.

Možno to znie príliš náročne a odborne. Ale ak to funguje inde vo svete, prečo by to nefungovalo u nás. S vlastnými slovenskými riešeniami v odpadoch už máme dlhoročné skúsenosti a vždy skončili fiaskom a dlhou agóniou. Čakajú nás prísnejšie ciele, nová smernica, nové výzvy. Tentokrát sa máme kde inšpirovať rokmi overenými modelmi. Nepremárnime ďalšie roky.

Môže byť systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov férovejší?

Podrobnosti

Uverejnené štvrtok, 07. júl 2022

Podľa zákona o odpadoch sú výrobcovia obalov a neobalových výrobkov (v skutočnosti baliči, plniči a dovozcovia) zodpovední za financovanie nákladov na triedený zber. Robia tak cez organizácie zodpovednosti výrobcov, ktoré za nich plnia aj jedinečnú povinnosť výrobcov - ciele recyklácie a zhodnotenia. Ide o štátom vynútenú platbu a preto je celý systém regulovaný. Podobne ako pri iných podobných platbách, daniach a odvodoch. Preto je dôležitá transparentnosť systému, ktorú v zákone definujú dve povinnosti. Povinnosť OZV zverejňovať na svojej webovej stránke výšku sadzieb - recyklačných poplatkov a princíp nediskriminácie, t.j. povinnosť OZV zabezpečiť rovnaké podmienky pre všetkých výrobcov. Realita je však iná. Výrobcovia už za roky fungovania RZV vedia, že s OZV sa dá “vždy nejako dohodnúť”. Konkurencia OZV vedie nielen k tomu, že sa recyklačné poplatky držia na normálnej úrovni, ale aj ku každoročnej cenovej vojne medzi OZV v snahe získať zákazníka.

Už sme sa stretli naozaj so všetkým. Od nereálne nízkych cien po ponuku “povedzte si koľko chcete platiť” s vysvetlením, že potom sa “povinnosť nejak zabezpečí”. Pri slovenskom systéme jedna obec, jedna zmluva s OZV to každoročne vedie k presunu desiatok samospráv a tisícok občanov medzi OZV, k neschopnosti OZV financovať systém, plniť ciele a následne k ďalším a ďalším reguláciám. Naposledy napríklad k cenovej vyhláške.

Aj keď ide o regulovaný trh, štát do výšky recyklačných poplatkov nezasahuje. A to je podľa mňa v poriadku. Zasiahnuť by však mal v okamihu kedy dochádza k porušovaniu štátom nastavených pravidiel a najmä k neplneniu cieľov. Veď práve preto sa celý systém RZV nastavil. Neplnenie cieľov jednej alebo viacerých OZV následne môže viesť k neplneniu cieľov, za ktoré zodpovedá SR.

Každá OZV je ministerstvom na svoju činnosť autorizovaná a ministerstvo môže kedykoľvek kontrolovať plnenie podmienok autorizácie. A v prípade ich porušenia má v rukách viaceré nástroje - sankcia, odobratie autorizácie. Čo v minulosti ministerstvo viackrát využilo.

V poslednom období registrujeme nebývalú snahu OZV o preberanie výrobcov od konkurencie práve porušovaním pravidla nediskriminácie, ale aj neplnenie stanovených cieľov. Máloktorý výrobca vie, že zodpovednosť za ich plnenie je neprenosná. OZV nakoniec “maximálne príde o autorizáciu”. Prípadnú sankciu však znáša vždy výrobca. Takisto je dôležité si uvedomiť ako recyklačné poplatky ovplyvňujú súťaž na primárnom trhu výrobcov. Aj keď sa nižšia ponuka zdá lákavá, konkurent môže v skutočnosti platiť ešte oveľa menej.

V súčasnosti je v registri výrobcov obalov a neobalových výrobkov registrovaných okolo 18.000 výrobcov. Skontrolovať ich je naozaj ťažké. Preto je oveľa reálnejšia pravidelná kontrola desiatich OZV. Najmä ak existujú verejne dohladateľné dôkazy o neplnení povinností. Aj preto sme pristúpili k právnym krokom za účelom identifikovania účastníkov trhu, ktorí príslušné požiadavky zákona nerešpektujú a oslabujú tým systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov.