Koľko je v obaloch na Slovensku free-riderov?
- Podrobnosti
- Uverejnené piatok, 22. november 2024
Free-riding je jav, ku ktorému dochádza, keď jeden subjekt (alebo jednotlivec) získava prospech z činnosti a úsilia iných bez toho, aby za to platil alebo sa podieľal na nákladoch.
Ako dlhodobý problém sa to javí byť aj v oblasti rozšírenej zodpovednosti výrobcov za obaly a neobalové výrobky. Každý výrobca by totiž mal odvádzať recyklačný poplatok organizácii zodpovednosti výrobcov (OZV) a tieto organizácie majú následne povinnosť zabezpečiť zber, triedenie a recykláciu odpadu. Ak sa na chode systému nepodieľajú všetci výrobcovia, vyvoláva to postupne pochybnosti aj na strane výrobcov, ktorí do systému prispievajú. Takýto systém je pre nich vždy nespravodlivý.
Problémom free-ridingu pri plastových obaloch sa venovala začiatkom tohto roka Slovenská agentúra životného prostredia. Podiel takýchto spoločností bol podľa publikovanej štúdie odhadnutý v priemere na úrovni 13 %. To znamená, že približne každá siedma spoločnosť, ktorá uvádza na trh výrobky v plastových obaloch, si neplní svoje povinnosti, nevykazuje svoje údaje organizácii zodpovednosti výrobcov ani orgánu verejnej moci, ani inak nepreberá finančnú zodpovednosť alebo finančnú a organizačnú zodpovednosť za nakladanie s odpadom z plastových obalov. Z pohľadu objemov ide o viac ako 15 000 ton plastových obalov, ktorých vytriedenie a recykláciu musí zaplatiť niekto iný.
Okrem klasického free-ridingu sú však stálym problémom aj nesystémové výnimky pre rôzne subjekty. Sú to napríklad výrobcovia kníh, všetky štátne a verejné inštitúcie a výrobcovia, ktorí uvedú na trh menej ako 100 kg obalov a neobalových výrobkov. Aj ich odpad napokon skončí v nádobách na triedený zber a je potrebné ho dotriediť a recyklovať. A kým v systéme nebudú zapojení naozaj všetci výrobcovia, vrátane tých, ktorí sa „legálne“ zapojiť nemusia, náklady na triedenie a recykláciu aj takéhoto odpadu musia uhrádzať práve registrovaní výrobcovia.
Ako situáciu vyriešiť? Treba sa inšpirovať tam, kde to funguje dobre. Prvým krokom by malo byť zrušenie „legálnych“ výnimiek. V mnohých krajinách je povinnosť uvádzať registračné číslo výrobcu, napríklad na faktúrach, a výrobcovia sa tak kontrolujú vzájomne. Častokrát si totiž výrobcovia neuvedomujú, že ak ich konkurent recyklačné poplatky neplatí, prináša mu to výhodu na trhu. Ako keby neplatil povinné odvody alebo DPH. Vzájomná kontrola v systéme je zrejme najefektívnejšia.
Pozornosť by mala byť venovaná aj zlepšeniu osvety. Mnoho podnikateľov pri zakladaní firmy nemá informácie o všetkých povinnostiach, ktoré sa ich týkajú, a povinnosti v rámci rozšírenej zodpovednosti výrobcov sú často niekde až na konci zoznamu toho, čo všetko musí podnikateľ na začiatku zariadiť. Rovnako dôležité je, aby tak, ako pri každej regulácii, aj tu dobre fungovalo vymáhanie plnenia povinností. Vnímam, že kontrol je v tejto oblasti málo, pričom sa často zameriavajú na firmy, ktoré majú s OZV zmluvy, a v oveľa menšej miere cielia na neregistrovaných výrobcov.
Základnou motiváciou k zmene však rozhodne musí byť uvedomenie si zodpovednosti. Zodpovednosti výrobcov za to, že ich výrobok bude po skončení životnosti riadne vytriedený a recyklovaný.
