Ikonické DRU tyčinky: Silná značka sa historicky spája s COOP Jednotou

Podrobnosti

Uverejnené štvrtok, 24. september 2026

Mnohých azda prekvapí, že COOP Jednota nie je iba predajcom potravín, ale prostredníctvom svojich výrobných podnikov pomáha uchovávať aj tradičné chute, osvedčené potravinárske postupy a kontinuitu slovenskej potravinárskej výroby. Týka sa to aj legendárnych DRU tyčiniek, ktoré sa v rámci COOP Jednoty vyrábajú vo Zvolene.

Na prvý pohľad je to len 1,3 g upečeného cesta. V skutočnosti je však v jednej tyčinke viac než polstoročie slovenskej pamäti, družstevná história, tajomná alchýmia surovín a chuť, ktorú si národ odovzdáva z generácie na generáciu. DRU tyčinky poznajú deti, rodičia aj starí rodičia, Slováci si ich nosia do zahraničia a o každej zmene obalu, farby či množstva soli vedú vážne debaty.

Za receptúrou ikonických tyčiniek, ktoré sú od nepamäti s nami, stojí 82-ročná technologička Ing. Marta Pauková – žena, ktorá v roku 1969 dostala iba stroj a hrubý návod, no legendárnu chuť ikonického slovenského snacku musela vymyslieť sama.

Na obale jej meno nikdy nebolo. Napriek tomu sa vo Zvolene podľa tradičnej receptúry Marty Paukovej vyrábajú DRU tyčinky už vyše pol storočia. Milióny Slovákov spoznajú túto pochúťku podľa nezameniteľnej chuti aj poslepiačky, no meno ženy, ktorá ju vytvorila, zostalo desaťročia neznáme. Osemdesiatdvaročná technologička na dôchodku teraz po prvý raz verejne skladá príbeh receptúry, ktorá prežila zmenu režimu, výrobných závodov, strojov aj spotrebiteľských návykov – od prvých skúšobných dávok až po dnešnú produkciu 2 400 ton tyčiniek ročne. „Tyčinkám som zasvätila celý svoj pracovný život. Som hrdá na to, že dodnes ľuďom chutia,“ priznáva bez okolkov prvá dáma tyčiniek DRU.

Od výstavy k vlastnej receptúre

Písal sa rok 1969. Marta Pauková sa krátko po škole zamestnala v Družstevnom veľkoobchodnom podniku. „S riaditeľom sme na výstave v Brne objavili slané tyčinky moravského výrobcu. Neskôr nás pozvali do Opavy, aby sme videli nemecký stroj, ktorý ich vyrábal. Dostali sme len hrubý základ, receptúru som si musela vytvoriť sama,“ priznáva Marta Pauková.

Mladá technologička menila pomery surovín, sledovala konzistenciu, chuť, farbu aj správanie cesta v peci. Pomohlo jej štúdium na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre a chémia. Nestačilo však pripraviť vydarenú dávku. Vytvorila technicko-hospodársku normu, pracovný i technologický postup a podnikovú normu. Dokumentácia prechádzala hygienou, inšpekciou a ďalším schvaľovaním, každá pripomienka znamenala novú úpravu.

Za tradičnou receptúrou DRU tyčiniek stojí technologička Marta Pauková.

Prvý stroj spustili v malej obci Hodejov v roku 1969. Dopyt rástol, pribúdali linky a výroba sa rozširovala do regiónov – na východe bola v Lipanoch, na západe v Seredi a na strednom Slovensku vo Zvolene. Marta Pauková cestovala, zaúčala pracovníčky, kontrolovala suroviny a nastavovala výrobu. „Všetko som musela vidieť. Ženám som často pozerala na prsty, aby som vychytala všetky nedostatky,“ spomína. Recept bol základ, no výsledok ovplyvňovala každá surovina. „Najlepšie slané tyčinky sa piekli v Lipanoch. Múka bola zo Šarišského mlyna, voda bola miestna a droždie maďarské,“ podotýka Marta Pauková.

Družstevná cesta do každého kúta Slovenska

Príbeh DRU vyrástol z družstevnej výroby, ktorá zabezpečovala výrobky aj pre ľudí mimo veľkých miest. Podnik popri tyčinkách vyrábal zmrzlinové kornútky a šípkový čaj, balil med, mak či strukoviny, ale vykupoval aj slimáky a huby. Patril do sveta spotrebných družstiev s vlastnou výrobou a hustou sieťou predajní. Práve Jednota pomohla tyčinkám prerásť región. Dostali sa do obcí po celom Slovensku a spojili družstevnú výrobu, distribúciu a každodenný nákup.

Na tradíciu nadviazala v roku 1995 spoločnosť COOP VÝROBA vo Zvolene. „Názov DRU navrhli tvorcovia obalov ako krátke, dobre zapamätateľné meno, ktoré zároveň prirodzene odkazovalo na družstevný pôvod spoločnosti,“ rozpráva Marta Pauková.

Značka DRU bola zaregistrovaná v máji 1996, v roku 1999 sa podnik transformoval na DRU, a. s. a od roku 2005 sa výroba sústreďuje v jedinom zvolenskom závode.

„Družstevná niť sa nepretrhla: akcionármi sú spotrebné družstvá COOP Jednota na Slovensku a COOP zostáva prirodzeným historickým partnerom i primárnym predajným kanálom.“

Tyčinky dnes nájdete všade, aj v ostatných sieťach, ale družstevný rozmer vysvetľuje, ako sa z lokálnej výroby stala chuť dostupná v mestách, dedinách aj najmenších obciach po Slovensku.

Tajomstvo nie je v zozname surovín

Zloženie tyčiniek si môže na obale prečítať každý: pšeničná múka, repkový rastlinný olej, soľ, cukor, droždie, jačmenný slad a sušené plnotučné mlieko, bez konzervantov a umelých farbív. Tajomstvo ich chuti je v pomeroch, dĺžke miešania, nastavení cesta a postupnosti krokov. Ovláda ho len hŕstka zasvätených.

Suroviny sa najskôr presne odvážia a zamiesia do cesta. To prechádza valcami, ktoré ho tvarujú a režú na tenké prúty. Pred solením sa povrch krátko ošetrí zriedeným potravinárskym roztokom hydroxidu sodného, podobne ako pri praclíkoch. Vďaka tomu získa po upečení typickú zlatohnedú farbu a soľ sa na ňom lepšie zachytí. „Tigrovaný“ vzor nevytvára potlač ani razidlo; rodí sa pri pečení a kontakte s roštom.

Operátorky pozorne sledujú teplotu, farbu aj krehkosť. Moderné linky vznikli na mieru podľa princípu pôvodných zariadení. Systém vyrábajúci úplne rovnaké kusy by tyčinkám vzal remeselný charakter. „To by nebolo ono,“ reaguje Marta Pauková.

Zblízka je totiž každá tyčinka trochu iná. Jedna je o čosi tmavšia, ďalšia má viac soli, iná sa na konci nenápadne skrúti. Všetky musia prejsť kontrolou a byť dostatočne rovné, fabrika z nich však nechce bezchybné priemyselné kópie. V drobných odlišnostiach zostal kus remesla.

Po upečení tyčinky chladnú a smerujú k baličkám. Príliš tmavé, polámané či pokrútené kusy sa vyradia. Od pondelka do piatka sa na okraji Zvolena pečie na tri zmeny 24 hodín denne. V okolí fabriky to vonia ako pri pečení rožkov.

Keď sa 45 g počítalo ručne

Pôvodné linky boli náročné na ľudské ruky. Pracovníčka usmerňovala upečené tyčinky do tzv. lopatiek, po ochladení ich ďalšie ženy balili a ukladali do kartónov. Odtiaľ pochádza aj známa gramáž: najmenšie balenie malo presne 35 kusov a približne 45 gramov. „Bola to jedna várka tyčiniek v rade vedľa seba. Ženy ich zozbierali a vložili do obalu,“ rozpráva naslovovzatá pamätníčka, ktorej svet sa točil okolo tyčiniek až do roku 2006.

Marta Pauková rozhodovala aj o posype, gramáži a obaloch. Vznikli verzie tyčiniek s makom či vegetou. Zákazníkom však zachutili sezamové tyčinky, ktoré museli byť na jej želanie posypané bohato, a zelený obal si vybrala, lebo zelená je jej obľúbená farba. „Sezam sme brali až zo Sudánu, bol totiž najlepší,“ spomína. Vyrábať sa prestali až v roku 2019, lebo sa menila technológia. Pokusy redizajnovať známy obal sa však neujali. Staré zlatohnedé balenie dodnes ľudia nachádzajú založené v knihách či albumoch.

Fabrika, za ktorou stoja ženy

DRU má približne 90 zamestnancov a ženská stopa v nej nie je iba historická. Ženy prevažujú vo výrobe a väčšinu tvoria aj vo vedení. Od technologičky, ktorá vytvorila receptúru, cez niekdajšie majsterky a baličky až po dnešné operátorky pecí, mladú kvalitárku z generácie Z, vedúcu obchodného úseku Ing. Evu Siakeľovú, ktorá tu pracuje vyše 20 rokov, a generálnu riaditeľku Ing. Beátu Naščákovú – za ikonickým výrobkom stojí najmä ženská práca.

S obľúbenosťou neprichádza iba úspech, ale aj nezvyčajná zodpovednosť. „Keď ľuďom poviem, kde pracujem, často počujem rovnakú reakciu: to sú predsa najlepšie tyčinky. Takéto slová tešia, ale zároveň zaväzujú. Je to obrovská zodpovednosť – udržať kvalitu, na ktorú sú zákazníci zvyknutí a nesklamať ich dôveru,“ vraví Beáta Naščáková.

Vo Zvolene vyrábajú klasické tyčinky, verziu bez posýpky soli s čakankovou a hrachovou vlákninou aj pod vlastnou značkou COOP Jednota Junior, aj bezlaktózové tyčinky pod vlastnou značkou COOP Jednota TOMU VER. Zákazníci žiadajú návrat niektorých, v minulosti obľúbených variantov, no nestačí oprášiť recept, ale prispôsobiť aj časom zmenenú technológiu.

Takmer dve miliardy kusov

Ročne sa vo Zvolene vyrobí približne 2 400 ton tyčiniek. Pri priemernej hmotnosti jedného kusa 1,3 gramu predstavuje matematický prepočet 1 846 153 846 kusov, čo atakuje hranicu dvoch miliárd tyčiniek. Časť z nich cestuje ďalej, než siaha oficiálna distribúcia. Slováci ich nosia príbuzným a priateľom po celom svete. Z balíka tyčiniek sa za hranicami stáva malý jedlý odkaz domova, pamäťová stopa, ktorá poteší chuťové poháriky.

„Ikonické DRU tyčinky poznajú celé generácie.“

O obľube ikonických tyčiniek hovoria aj finančné výsledky: v roku 2025 mala DRU tržby 7,945 milióna € a čistý zisk 1,106 milióna €. DRU je slovenskou akciovou spoločnosťou s družstevným zázemím. Ikonický výrobok, ktorý vznikol v systéme spotrebných družstiev, dodnes vlastnia družstvá a na pulty ho prináša tradičná slovenská sieť domácich potravín, ktorá pri ňom stála od začiatku.

Chuť všetkých generácií

O kultovej značke najlepšie vypovedá citlivosť jej zákazníkov. Všimnú si, keď sú tyčinky tmavšie, keď sa na obale posunie detail, alebo keď sa im zdá, že na povrchu zostalo menej soli. Na sociálnych sieťach sa diskutuje, či boli kedysi slanšie, a krajania porovnávajú balík kúpený v zahraničí cez e-shop so spomienkami na detstvo.

DRU tyčinky nikdy neboli luxusným snackom. Ich výnimočnosť je v tom, že vždy boli poruke – na oslave, v škole, pri futbale, v kancelárii, vo vlaku, na túre aj doma. Na stôl sa kladú ako samozrejmosť. A keď si ich národ kupuje už viac ako polstoročie, stanú sa legendou.

Marta Pauková si tyčinky kupuje dodnes. Jej blízki ich nazývajú „jej tyčinkami“. Teší ju, že receptúra prežila zmenu režimu, strojov, obalov aj spotrebiteľských trendov a že si ju osvojili ľudia, ktorí meno jej autorky celé desaťročia nepoznali. „Za celý život som sa nestretla s človekom, ktorému by DRU tyčinky nechutili,“ dodá na záver prvá dáma tyčiniek DRU.

redakcia
Zdroj a foto: COOP Jednota Slovensko

• Nasl. >