Komu pomôže bojkot samoobslužných pokladníc?
- Podrobnosti
- Uverejnené utorok, 10. február 2026
Koncom roka 2025 sa začal šíriť - možno zámerne zle vygenerovaný - AI obrázok, kde je ruka osoby držiacej transparent s nápisom opačne. Žena deklaruje, že „Nie som na brigáde, som zákazník. Chcem obsluhu, nie robotu!“, pričom stojí pred samoobslužnými pokladnicami. Kto meme začal šíriť a čo je jeho cieľom nevedno, no vyvolalo takú odozvu, že na takzvaný bojkot museli reagovať aj maloobchodníci.
Ako to už pri rôznych iných podobných výzvach býva, natíska sa otázka: Komu to prospeje? Cui bono? Prečo sa výzva začala šíriť v decembri možno vysvetliť aj sviatkami a tradičnou nákupnou horúčkou, kedy častejšie vznikali rôzne stresové situácie a pochopiteľne aj zástupy nervóznych kupujúcich.
„Až na nejaké sviatky, ako sú Vianoce a Veľká noc, neevidujeme pri týchto pokladniciach zástupy, pretože dnes jeden zamestnanec pri samoobslužných pokladniach dokáže obslúžiť oveľa viac zákazníkov naraz než pri štandardnej pokladnici,“ reagoval na výzvu pre TV Markíza, Martin Krajčovič, predseda Slovenskej aliancie moderného obchodu (SAMO).
Autor alebo autori meme dobre načasovali jeho spustenie a zrejme skôr zhodou náhod, ako zámerne má tiež oporu v psychológii spotrebiteľa. Platenie pri pokladnici patrí totiž medzi najstresujúcejšie fázy nakupovania. V odbornej literatúre sa dokonca píše o „bolesti z platenia“ (Pain of paying). Pojem do behaviorálnej ekonómie zaviedol v roku 1996 Ofer Zellermayer. Platenie aktivuje oblasti mozgu spojené s bolesťou a odporom, pričom viac stresujúcejšie je platenie hotovosťou ako bezhotovostná platba.
Prospeje bojkot zákazníkovi? Určite nie, lebo si musí počkať v rade pred klasickou pokladnicou aj s dvomi položkami, ktoré by si poľahky naskenoval a zaplatil aj sám. Prospeje teda bojkot obchodu? Určite nie, lebo vybaví zákazníkov pomalšie, znižuje sa spokojnosť s nákupom, nákupný zážitok a celkový dojem z predajne. Teoreticky bojkot môže byť v prospech obchodníkov, ktorí samoobslužné pokladnice nemajú. Jeden takýto sparťansky zariadený reťazec už otvoril v Banskej Bystrici a plánuje ďalej expandovať.
Retail a personál ako terč útokov
Musíme zopakovať, že obchod je pre podobné meme ľahký terč, lebo každý už raz nakupoval a každý dokáže porovnať cenu rožkov dnes a pred rokom. Prakticky každá garnitúra sa snažila zasahovať do dodávateľsko-odberateľských vzťahov a rôznymi spôsobmi retail legislatívne regulovať. Extrémne situácie vznikali počas pandémie COVID-19. Práve v tejto súvislosti skúsme upriamiť pozornosť na ešte jeden aspekt bojkotu. Ak má zákazníka obsluhovať úctivý personál, správa sa k nemu aj zákazník úctivo?
„V predajni s potravinami v Komárne nemal jeden zo zákazníkov nasadené rúško, ktoré je podľa nariadenia hygienikov potrebné vo všetkých obchodoch. Po upozornení pokladníčkou dostal muž afekt a päsťou udrel ženu priamo do tváre.“ (Pravda, 9.9.2020)
„KORONAVÍRUS Muž sa v obchode vykašľal na opatrenia: Útok na predavačku, chcela od neho respirátor!“ (Topky, 2.11.2021)
„Bitka a razantný zásah polície: Antirúškari obsadili piešťanský supermarket, policajti ich spacifikovali.“ (StartitUp, 4.11. 2021)
Žiaľ, situácia v retaile po pandémii zostala vážna. Zákazníci sú už síce bez rúšok, ale sú stále podráždenejší, citlivejší a ľahšie popudliví. Nahnevajú sa aj pre maličkosti, ktoré by kedysi prešli mávnutím ruky. Vďaka legislatíve navyše krádeže do 700 € už nie sú trestným činom, čo v kombinácii s infláciou a konsolidačnými opatreniami viedlo k ešte agresívnejšiemu správaniu, a to nielen tých, ktorí si takto „prilepšovali“ už aj pred úpravou zákona. Opäť len vyberme z médií incidenty za posledné mesiace:
„Polícia ešte v piatok večer zadržala muža, ktorý v bratislavskej Petržalke pri snahe kradnúť v potravinách poranil nožom predavačku.“ (Plus jeden deň, 22.11.2025)
„Bezpečnostná kamera zachytila brutálny útok muža v predajni na Liptove. Najskôr si vyžiadal cigarety, potom na predavačku zaútočil päsťami.“ (stream.sk, 26.11.2025)
„Polícia obvinila 36-ročného Mária M. z Bratislavy, ktorý chcel v utorok ukradnúť v obchodnom centre na bratislavskej ulici Mlynské Nivy knihy. Predajcovi nastriekal do očí slzný sprej. Vďaka reakcii okoloidúcich však muža ihneď chytili.“ (Refresher news, 18.12.2025)
Vymenili by si zákazníci prácu s pokladníkmi?
Jednoduchá odpoveď znie: nie. A značný podiel na tom majú aj vyššie uvedené prípady agresívneho správania zákazníkov. Obchod má všeobecne dlhodobo problém obsadiť pracovné pozície pokladníkov a pokladníčok (v niektorých sieťach je na tejto pozícii až 80 % žien). Nie je to teda spôsobené tým, že by samoobslužné pokladnice „kradli pracovné miesta“. Predovšetkým mladí ľudia vôbec nejavia záujem o prácu v retaile a práca pokladníka/pokladníčky nepatrí medzi ich vysnívané povolanie. Naopak, patria medzi zákazníkov, ktorí najaktívnejšie používajú self-checkout. Počet kandidátov sa sezónne mení a závisí aj od toho-ktorého regiónu. Stáva sa, že kandidátov je dostatok, no nie sú vhodní na pozíciu pokladníka. Čiastočne personál dopĺňajú pracovníci zo zahraničia, napríklad Slovinska, Srbska, Ukrajiny či Moldavska, čo je žiaľ často vnímané opäť ako „kradnutie pracovných pozícii“. Pritom aj tu platí, že za pokladnicou môže pracovať len ten, kto vie po slovensky tak, aby sa dohovoril so zákazníkmi.
Môže byť motivačný plat a benefity pokladníka? Pozreli sme na mzdy v retaile s prevahou predaja potravín. Tie síce medziročne rastú, no stále zaostávajú za slovenským priemerom, ktorý zvyšujú najmä zamestnanci v oblasti IKT a paradoxne aj platy vo verejnej správe. Dá sa tiež zjednodušene povedať, že zamestnanci sú pre reťazce čoraz drahší. Stúpajú náklady na mzdy, firemné benefity či vzdelávanie, pričom profitabilita a návratnosť sa zlepšujú oveľa pomalšie. Logickým riešením je nahradiť chýbajúce ľudské zdroje a zvýšiť efektivitu digitalizáciou a automatizáciou. Napríklad elektronickými cenovkami a samoobslužnými pokladnicami. Prípadne umelou inteligenciou, ktorá okrem iného zjavne vygenerovala aj obrázok spomenutý v úvode článku.
Pozrime sa, čo hovoria o platoch tvrdé dáta. Údaje z FinStat ukazujú, že v roku 2017 bola priemerná mzda v retaile necelých 840 € a v roku 2024 to bolo 1 433 €. Štatistický úrad potvrdzuje, že priemerná mzda v maloobchode (celkovo) je nižšia než priemer SR, ktorý je 1 654 € (údaje za 2. kvartál 2025). Avšak kým v roku 2019 dosiahli náklady na jedného zamestnanca okolo 16 800 €, v roku 2024 to bolo viac ako 24 300 €. Podľa portálu Platy.sk až 80 % pokladníkov zarába v intervale 878 – 1 481 € mesačne (hrubá mzda). Samozrejme, lepšie ako pokladníci sú platení zamestnanci, ktorí sú špecializovaní na nejaký obor, ako napríklad pekár, mäsiar alebo someliér. Prípadne takí, ktorí okrem obsluhy pokladne zvládnu aj ďalšie činnosti – od dokladania tovaru, preceňovania, až po obsluhu pecí v pekárni. Veľké rozdiely sú aj medzi domácimi a zahraničnými reťazcami a tiež medzi regiónmi.
Reťazce sa teda snažia o vyššiu produktivitu, no osobné náklady rastú aj vďaka legislatívnym opatreniam rýchlejšie, než implementácia noviniek. Príkladom môže byť tzv. transakčná daň. Len vyplatenie miezd zamestnancom stojí reťazec s niekoľkými tisíckami ľudí rádovo okolo 100-tisíc €. Ďalším príkladom sú príplatky za prácu cez víkend.
Novodobí ludditi a technostres
Z historického pohľadu nie sú podobné bojkoty nových technológií ojedinelé. Azda najznámejším príkladom sú ludditi, teda organizované skupiny tkáčov a pradiarov, ktorí medzi rokmi 1811–1816 v Anglicku ničili nové stroje v textilnom priemysle, pretože ich vnímali tak, že ich pripravujú o prácu a živobytie. Sčasti teda môžeme bojkot pokladníc pripísať aj na vrub technostresu. Termín technostress začal používať psychológ Craig Brod už v roku 1984, keď ho v rovnomennej knihe definoval ako „moderné ochorenie z neschopnosti vyrovnať sa s novými počítačovými technológiami“. Technostres sa netýka paušálne len seniorov. Naopak seniori často patria medzi tých, ktorí samoobslužné pokladnice začnú používať ako prví.
K ničeniu samoobslužných pokladníc novodobými ludditmi zatiaľ neprišlo a veríme, že ani nepríde. Napokon ako sme už uviedli, samoobslužné kasy nikomu prácu neberú a nikoho nenútia prevziať náplň práce pokladníka. Zákazníci majú stále slobodu výberu, či takúto pokladňu využijú alebo nie. V niektorých reťazcoch už viac ako polovica všetkých platieb prebieha práve cez samoobslužné terminály. Ďalšie dokonca pridávajú samoobslužné pokladnice s väčším odkladacím priestorom pre väčšie rodinné nákupy. Výnimkou nebudú ani prevádzky s dvoma desiatkami samoobslužných terminálov. Už teraz sú predajne, kde sú v menej exponovaných časoch otvorené len tieto pokladnice a ani jedna klasická s personálom.
Budúcnosť retailu je budúcnosť s technológiami
Samozrejme, vždy je čo zlepšovať, ale nie je nutné situáciu vyhrocovať až do masového bojkotu. K samoobslužným terminálom pribudli brány, ktoré sa otvárajú dokladom o zaplatení a zabraňujú krádežiam. Určite možno skrátiť skenovanie tovaru pre zákazníkov vo veku 18+ (teraz je nutné odsúhlasenie transakcie personálom), či skenovanie položiek v hromadných baleniach jedným EAN a nie naskenovať jednu položku a vynásobiť počtom kusov. Problematické je pre mnohých skenovanie nebaleného tovaru. Vďaka AI však postupne pribúdajú zariadenia, ktoré samé odvážia a rozlíšia aj viaceré odrody jabĺk.
Kým sa budú reťazce snažiť optimalizovať procesy a zvyšovať produktivitu práce, žiaden bojkot nepovedie k zníženiu počtu samoobslužných pokladníc alebo razantnému zvýšeniu počtu zamestnancov. Na konci dňa by totiž utrpel zákazník, lebo sa mu zníži komfort pri platení (možnosti výberu spôsobu platby za nákup), prípadne nebude mať tak široké možnosti nakupovania. Reťazce totiž budú zvažovať expanziu do menších obcí, lebo tá je nákladná. Rovnako zvýšené prevádzkové (a personálne) náklady by sa skôr či neskôr premietli do cien. So self-checkout je situácia opačná. V súvislosti s bojkotom sa objavili aj výzvy za to, aby zákazník, ktorý používa samoobslužný terminál, dostal na výsledný nákup zľavu. V minulosti pritom zákazníci chodili s igelitkami a nikto nežiadal zľavu za to, že propaguje logo reťazca. Deje sa to i teraz, hoci tašky už nie sú zadarmo. Zaujímavé je, že riešenia typu Scan&Go alebo Scan&Shop sa vo výzve na bojkot neobjavili.
Implementácia samoobslužných pokladníc a otváranie hybridných a úplne bezobslužných predajní (ktorých základom je práve samoobslužná pokladňa) je nezvratný trend aj v zahraničí. Možno očakávať, že nastane akási rovnováha, kedy budú k dispozícii špeciálne pokladnice pre tých, ktorí sa chcú okrem zaplatenia aj porozprávať so živým človekom.
Samoobslužné pokladnice oceňujú introverti a vysoko citliví ľudia, ktorí sa vyhýbajú sociálnemu kontaktu. Je ich v populácii viac, ako by ste si intuitívne mysleli – introvertov 30-50% a vysoko citlivých ľudí 15–20 %.
Cui bono?
Zdá sa, že bojkot nie je organizovanou aktivitou v ničí prospech, ale zapadá do celkovej atmosféry „hľadania vinníka“ alebo „hľadania nepriateľa“. To sa deje opakovane v ťažkých časoch šetrenia a neistoty. Podobné výzvy na bojkot sa objavili v minulosti aj v zahraničí, napríklad v Poľsku, Veľkej Británii alebo v USA.
Bojkot hrá samozrejme v prospech sociálnych sietí, lebo zlepšuje ich štatistiky. „Hejt“ sa šíri samovoľne a pomáhajú mu v tom aj algoritmy. Samozrejme, mnohí bojkotujúci nechcú počuť pragmatické argumenty, neuveria vysvetleniam a už vôbec nepripustia, že sa mýlia. Tento fenomén popísal už v roku 1957 Leon Festinger a volá sa kognitívna disonancia. Ide o psychologický stav napätia a nepohody, ktorý vzniká, keď sú presvedčenia, postoje alebo vedomosti v rozpore so správaním človeka alebo novými informáciami.
Stačí teda, ak sa objaví niekto, kto sa nahlas postaví na stranu bojkotujúcich a povie, že ich chápe. Kto využije negatívny sentiment v spoločnosti, „blbú náladu“, ten lacno získa body. Nejde totiž už iba o hlučnú hŕstku internetových trollov, ale o celospoločenský fenomén, na ktorý reagovali aj seriózne médiá a prakticky všetky reťazce alebo ich záujmové organizácie. Aj táto výzva však časom prehrmí a zaradí sa do množiny neškodných virálnych statusov a memov.
Juraj Turzo
Ilustračné foto: archív redakcie
